Vývoj štátného územia a hraníc Slovenska II.

Autor: Monika Kralovičová | 10.9.2011 o 20:42 | (upravené 12.9.2011 o 22:32) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  24x

Po rozpade Veľkej Moravy vzniklo Uhorsko, ktoré existovalo viac ako 1000 rokov. Pôvodné slovanské obyvateľstvo ako etnická zložka sa udržalo a postupne vyvíjalo. V období vzniku uhorského štátu nemali ešte štátne hranice líniový charakter, ale vo väčšine prípadov pásmový. Utvárajúci sa uhorský štát nebol hneď schopný okupovať celé územie obývané Slovákmi a len pomaly rozširoval svoje hranice smerom na Karpaty. Príčinou toho bola pomerne ťažká správa rozsiahleho riedko osídleného územia, ale aj ťažkosti s adaptáciou  kočovného maďarského obyvateľstva na usadlý poľnohospodársky spôsob života. Preto v 11. - 12. storočí značná časť Slovenska predstavovala pohraničné pásmo - confinium. Confinium tvorilo územie zalesnených pohorí, ktoré s riekami predstavovali zároveň obrannú zónu. Severnejšie časti Liptova, Oravy a Trenčína v 11. storočí ešte nepatrili do uhorského štátu.

Hranica s českým kráľovstvom prebiehala v južnej časti v priestore od rieky Moravy asi až po Váh. Hlavnú obrannú zónu predstavovali Malé Karpaty, severnejšie Biele Karpaty a ďalšie pohoria Karpát. Uhorskí králi zakladali v slovenskom pohraničí strážne osady, ktoré osídľovali etniká Sikulov, Plavcov, Pečenehov. Podľa nich zostali pomenované obce na Záhorí,

napr. Plavecký Peter, Plavecký Mikuláš, Sekule alebo Pečeňady na Trnavskej pahorkatine pri Váhu.

Paralelne s utváraním sa štátnych hraníc sa utvárali aj etnické hranice slovenskej národnosti so slovanskými susedmi Moravou a Poľskom, kým na juhu dnešného Slovenska bolo určenie etnickej hranice veľmi zložité. Toto územie obývalo zmiešané maďarsko-slovenské obyvateľstvo, pričom rozširovaniu etník v čase a priestore tu nebránili žiadne väčšie horské bariéry.

Územie Uhorska a jeho hranice podliehali v období stredoveku viacerým zmenám. V roku 1412 dal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý potreboval peniaze na vojnu s Benátkami, do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi II. 13 spišských miest a Ľubovniansko – podolínske panstvo. Boli to mestá: Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Poprad, Veľká, Matejovce, Spišská Sobota, Stráže, Vrbov, Ľubica, Tvarožná, Ruskinovce a Spišská Belá. Ľubovniansko – podolínske panstvo malo 3 mestečká: Stará Ľubovňa, Hniezdne, Podolínec a 13 dedín: Mníšek nad Popradom, Litmanová, Hraničné, Sulín, Kremná, Kamienka, Jarabina, Lacková, Chmelnica, Vyšné Ružbachy, Ferbasy, Nižné, Nová Ľubovňa, Podolinec, Jakubany. Mestá a hradné panstvo zostali súčasťou Uhorska, poľskí králi z nich však vyberali poplatky. Preto nechceli prijať naspäť požičané peniaze a vrátiť mestá Uhorsku. Takáto situácia trvala až do roku 1772, teda 360 rokov, keď bol záloh vrátený pomocou vojenského zásahu.

V rokoch 1471 1490 pričlenil Matej Korvín Moravu k Uhorsku. Hoci táto územná zmena netrvala dlho, mala pre slovenské národné povedomie veľký význam. Zblížila Slovensko s Moravou hospodársky i kultúrne. Vzájomná migrácia obyvateľov upevnila používanie češtiny na Slovensku. To bolo veľmi dôležité, nakoľko požiadavky slovenského národa na samostatné územie v rámci Uhorska sa vždy spájali s jazykovou otázkou. Karlovu univerzitu, založenú v roku 1348, ako aj stredné školy na Morave a v Čechách navštevovali aj slovenskí študenti. Po návrate na Slovensko sa zaslúžili už koncom 15. storočia o prvé pokusy o udomácnenie češtiny, ktorou nahrádzali v mestských písomnostiach a v úradnom styku nemčinu a maďarčinu. V 16. – 17. storočí vďaka slovensko-českým vzťahom v spojitosti s husitským hnutím a hlavne neskorším šírením protestantizmu sa čeština vo forme biblickej češtiny stáva kultúrnym jazykom Slovákov. Tento slovenskému ľudu blízky a zrozumiteľný jazyk nahrádzal v kostoloch i v kultúrnej oblasti latinčinu, pomohol šíriť vzdelanie a odolávať maďarčine a nemčine.

U slovenských evanjelikov sa v spevníkoch udržal až do 90-tych rokov 20. storočia. Popri češtine sa v literárnej tvorbe čoraz viac rozvíjala aj slovenčina.

V 16. storočí vnikli Turci do priestoru dnešného Maďarska a zabrali ho na viac ako 150 rokov. Severná hranica Osmanskej ríše prebiehala vtedy zhruba po dnešnej hranici medzi Maďarskom a Slovenskom. Počas jej najväčšieho rozšírenia v roku 1576 prebiehala severne od Štúrova, Šiah, Lučenca a Rimavskej Soboty. Uhorsko sa vtedy v tomto priestore zúžilo zhruba na územie dnešného Slovenska. Táto historická hranica, ako aj prírodné pomery (oblúk Karpát s povodím riek vlievajúcich sa do Dunaja) vytvorili hranicu medzi Horným Uhorskom a Dolným Uhorskom, teda zhruba medzi Slovenskom a Maďarskom. Dnešné územie Slovenska sa takto stalo takmer na dve storočia samostatným územím vo forme kráľovského Uhorska pod habsburskou vládou.

Po bitke pri Moháči v roku 1526, právne v roku 1538, sa územie Slovenska stáva súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie.

K prvým, ktorí sa pokúsili vymedziť hranice slovenského etnického územia patrili v 17. a 18. storočí slovenskí vzdelanci Ján Jakobeus a Ján Baltazár Magin. Matej Bel v diele Notitia Hungariae novae historico-geographica a v ďalších dielach obhajoval autochtónnosť Slovákov v Uhorsku a určil ich zastúpenie v jednotlivých stoliciach Uhorska. V roku 1787 Anton Bernolák kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk. V súvislosti s vývojom jazykového povedomia a celkovej emancipácie slovenského národa sa upresňovala aj predstava o slovenskom etnickom území. Myšlienky vymedzenia samostatného slovenského územia vychádzali z historického a etnického princípu. Prvý pokus o formuláciu samostatného slovenského národného územia bol súčasťou žiadosti Ľ. Štúra na sneme v roku 1840 a vychádzal z národnostnej mapy J. Čaploviča z roku 1819. Do snemových žiadostí však nebol zaradený. Ďalšie vymedzenie slovenského etnického územia nachádzame v Slovanskom národopise P. J. Šafárika z roku 1842. Územie vymedzil na báze slovenského nárečia. Podľa jeho zistení Slováci obývali v Karpatoch 15 žúp: celú Trenčiansku, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, a Zvolenskú, z veľkej časti Nitriansku, Spišskú, Šarišskú, Tekovskú, Zemplínsku, Gemerskú a Hontiansku župu, z menšej časti Bratislavskú, Novohradskú a Abovskú župu.

Vyvrcholením slovenského národného hnutia boli Mikulášske Žiadosti slovenského národa z mája 1848 a utvorenie Slovenskej národnej rady v septembri v roku 1848. Na ľudovom zhromaždení na Myjave 19. 9. 1848 vypovedala SNR poslušnosť peštianskej vláde. Na čele s Ľ. Štúrom, J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom sa stala prvou slovenskou vládou, ktorá vyzvala

slovenský ľud do ozbrojeného povstania za oslobodenie Slovenska (1848–1849).

Územné poţiadavky Slovákov boli explicitne obsiahnuté v petícii panovníkovi, ktorá vznikla na zhromaždení Slovenskej národnej rady v Martine (10. 3. 1849). Žiadalo sa v nej vyčleniť slovenské územie, oddeliť ho od Uhorska a zabezpečiť autonómne postavenie v rámci ríše. Slovensko malo mať vlastný snem, zastúpenie v parlamente národov ríše a ústrednú správu podliehajúcu priamo ríšskej vláde vo Viedni. Na území autonómneho Slovenska sa mala stať úradnou rečou slovenčina.

Konkrétne návrhy na vyčlenenie slovenského územia z Uhorska predložili viedenskej vláde samostatne F. Hanrich (1849) a J. Kollár (1849). Kollár navrhoval vymedzenú slovenskú krajinu členiť na štyri dištrikty: Hornopovažský kraj, Dolnopovažský kraj, Banský kraj a Toryský kraj. Viedenská vláda však požiadavky na vyčlenenie slovenského národného územia nerešpektovala.

Vo februári 1861 predložil J. M. Hurban ministerstvu vnútra memorandum so slovenskými požiadavkami. Dožadoval sa v ňom okrem jazykových, kultúrnych a školských požiadaviek aj štátoprávneho vyčlenenia Slovenska z rámca uhorského štátu. Jeho individuálna aktivita nemala úspech.

V dňoch 6. – 7. júna 1861 sa v Martine uskutočnilo celonárodné zhromaždenie, ktorého výsledkom bolo Memorandum slovenského národa. Tento pamätný spis obsahoval návrh na Privilégium o politickosprávnej organizácii slovenského Okolia. Tzv. viedenské memorandum obsahovalo dve základné požiadavky:  1. uznať svojbytnosť slovenského národa a 2. vyčleniť v rámci Uhorska slovenské Okolie. Okolie malo predstavovať národnú autonómiu s hlavným mestom (Banská Bystrica). Návrh slovenského Okolia vychádza územne z vtedajších žúp. Tvorili ho čisto slovenské ţupy: Trenčianska, Oravská, Turčianska, Liptovská, Zvolenská a slovenské časti žúp: Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Gemersko-Malohontskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Turnianskej a Abovskej. O presnejšie kartografické vymedzenie slovenského Okolia požiadala Matica slovenská (založená v roku 1863) D. Štúra. Dionýz Štúr chápal vymedzenie slovenského okolia geograficky – komplexnejšie. Nebral do úvahy iba národnostný faktor, ale aj historické a prírodné faktory. Hranice Okolia na západe, severe a východe určil masívom Beskýd, pričom bral do úvahy historické hranice s Moravou, Sliezskom a Poľskom, na juhu ich tvorili rieky Dunaj a Tisa. Vymedzené územie zhruba zodpovedalo slovenskej časti Veľkomoravskej ríše a tým historickému Slovensku. Vymedzené slovenské

územie D. Štúr rozdelil na dve časti: západnú, podtatranskú a východnú, nadtiskú. Hranica medzi nimi viedla rozvodím medzi riekami tečúcimi do Dunaja a riekami vlievajúcimi sa do Tisy.

Požiadavku Okolia ako „autonómiu nášho národa na istom území“ obhajoval vo svojom časopise Biele Uhorsko J. Hložanský (1868). Uhorsko sa podľa neho skladalo zo štyroch historicko-geografických častí: Chorvátska, Sedmohradska, Zadunajského okolia a Bieleho Uhorska. Biele Uhorsko, ktoré vymedzuje hranicou pravej strany Tisy, ľavej strany Dunaja, riekou Moravou a na severe Karpatami, má byť podľa starej uhorskej ústavy otčinou Slovákov.

Hoci bol historikom, prejavil aj vynikajúce geografické myslenie. Rozšírenie hraníc slovenského územia (po Dunaj a Tisu s ohraničením vnútorného pásma Matry) odôvodňoval národohospodárskymi potrebami, v zmysle ktorých sa mala realizovať lokalizácia obchodných centier Slovenska, hlavne do Bratislavy, Komárna a Vácu. Hlavným mestom Bieleho Uhorska

a sídlom slovenského kniežaťa mala byť Nitra.

Tento pokus, ako aj všetky ďalšie snahy o riešenie štátoprávnej otázky Slovákov boli na niekoľko desaťročí zahatané po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. V Uhorsku v roku 1868 presadili vládnuci Maďari národnostný zákon, ktorý kodifikoval koncepciu jednotného národa v Uhorsku, pričom za štátny jazyk bola vyhlásená maďarčina. Pre Slovákov nastalo obdobie

zosilneného národnostného útlaku a maďarizácie.

 

zdroj: Kolektív, Humánna geografia Slovenskej republiky, 2006 (skriptá)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?