Vývoj štátného územia a hraníc Slovenska III.

Autor: Monika Kralovičová | 14.9.2011 o 21:31 | (upravené 15.9.2011 o 15:26) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

Národnostný útlak vyvolal u nemaďarských národností Uhorska silnú reakciu a spoločné národnooslobodzovacie úsilie. Vyvrcholením vzájomnej spolupráce bol Kongres národností v Budapešti           4. augusta 1895. Na ňom slovenskí zástupcovia na čele s Mudroňom, Hurbanom, Vajanským, Štefanovičom a Daxnerom spolu so Srbmi a Rumunmi odmietli maďarskú  štátnu ideu jednonárodného Uhorska a okrem požiadavky demokratických práv a slobôd žiadali zabezpečiť pre národnosti autonómiu na úrovni žúp. Tieto požiadavky však vyvolali ešte väčší maďarizačný útlak.

Koncom 19. storočia začala predovšetkým v radoch študentov v Prahe vznikať koncepcia česko-slovenskej vzájomnosti. Propagáciou slovanskej vzájomnosti Čechov a Slovákov sa stala Národopisná výstava v Prahe v roku 1895. O rok neskôr vznikol v Prahe spolok Českoslovanská jednota. Myšlienka spolupráce medzi Čechmi a Slovákmi postupne získavala na Slovensku širokú základňu. Riešenie národnostnej otázky a slovenskej autonómie už koncom 19. storočia  výrazne podporovali aj slovenskí vysťahovalci. Počet Slovákov len v Spojených štátoch amerických sa v období I. svetovej vojny odhadoval na 600 000. Demokratický režim USA im umožňoval vytvárať národné spolky a organizácie. Najväčšia organizácia Slovenská liga združovala viacero regionálnych a konfesionálnych organizácií a spolkov. Hneď na začiatku I. svetovej vojny nadviazala spojenie s českými krajanskými spolkami s úmyslom vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov.  Tak vznikla             22. októbra 1915 Clevelandská dohoda, ktorá mala za cieľ dosiahnuť samostatnosť českých krajín a Slovenska, spojenie českého  a slovenského národa vo federatívnom zväzku s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, vlastnou štátnou správou a so štátnym jazykom slovenským.  Program vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov s rozsiahlou slovenskou autonómiou neskôr skoncipoval profesor T. G. Masaryk. Tento program bol podpísaný ako Česko-slovenská dohoda 31. 5. 1918 predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA a podľa miesta podpisu je známa ako Pittsburská dohoda. Vyhlásenie česko-slovenskej nezávislosti publikoval Masaryk v americkej tlači 18. októbra 1918. Český politik, profesor Tomáš G. Masaryk sa pre vznik Československa snažil využiť I. svetovú vojnu. Predpokladom jeho koncepcie bola porážka Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Pripojenie Slovenska k Čechám, ku ktorému mal úzky osobný vzťah, malo pomôcť udržať nový štát po vojne. Samotné Čechy by si v nemeckom obkľúčení sotva udržali samostatnosť. Utvorenie Československa bol aj životný záujem Slovákov, nakoľko stáročia trvajúce  skúsenosti im nedávali žiadnu nádej zabezpečiť si autonómiu  a základné práva v rámci Uhorska.

Pri vymedzovaní hraníc novovzniknutého Československa, ktoré vzniklo 28. októbra. sa brali do úvahy faktory historické, národnostné, fyzickogeografické, strategické i ekonomické. Zvláštnym problémom bola Podkarpatská Rus (Zakarpatská Ukrajina), ktorá bola oddelená od Ukrajiny posunutím poľských hraníc až k Rumunsku, a stala sa enklávou. Po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska vzhľadom na všeobecnú zaostalosť nebola schopná vytvoriť samostatný štát. Obyvatelia Podkarpatskej Rusi a ich rodáci - emigranti v Amerike v plebiscite rozhodli o pripojení svojho územia k Československu, čím dali prednosť nášmu novovznikajúcemu štátu pred ostatnými susedmi (Poľsko, Rumunsko, Maďarsko). Najväčším problémom bolo stanovenie južnej hranice Slovenska, teda československo-maďarskej hranice. Táto hranica predtým nejestvovala a mala byť vytýčená na území, kde v dôsledku dlhodobej migrácie obyvateľstva Uhorska neexistovala etnická hranica.    V prvých fázach rokovania na mierovej konferencii v Paríži (18.1.1919 - 20.1.1920)  mala československá delegácia na vyhraničenie slovenského územia maximalistické požiadavky. Opierala sa o geografické hranice (v zmysle prírodných hraníc), ktoré mali viesť po Dunaji až po Vác, chrbtami pohorí Cserhát, Bukové vrchy, potom po toku Hornádu od Geszetely po Aszaló,  po Zemplínskych vrchoch, ďalej po toku Bodrogu od Sárospataku po Bereczki a odtiaľ juhovýchodným smerom k Tise až k styčnému bodu československo-maďarsko-rumunských hraníc. Slovensko si nárokovalo aj územie za Dunajom, vrátane mesta Šoproň a časti Neziderského jazera. Zaujímavý bol nápad československej vlády o „koridore" do Juhoslávie, ktorý mal prechádzať pozdĺž maďarsko-rakúskej hranice a mal zabezpečiť Československu prístup k moru v Juhoslávii. V protiklade k  tejto maximalistickej koncepcii bol návrh Dr. Milana Hodžu, ktorý s ním išiel ako československý vyslanec vyjednávať do Budapešti. V snahe zabezpečiť a urýchliť stiahnutie maďarských vojsk, žandárov a maďarskej administratívy z územia Slovenska navrhol v Budapešti vlastnú koncepciu demarkačnej čiary. Jeho demarkačná čiara zahŕňala územia s prevahou Slovákov a bola pre Česlokoslovensko nevýhodná. Nielenže vymedzovala menšie územie Slovenska, ale bola nevýhodná aj z hospodárskych, komunikačných a strategických dôvodov. Preto čs. vláda Dr. Hodžu odvolala a ním koncipovanú hranicu vyhlásila na mierovej konferencii v Paríži za nevyhovujúcu.

Československo-maďarskú hranicu zhruba v jej dnešnej podobe určila Parížska mierová konferencia 12. júna 1919 a obsahuje ju Trianonská zmluva, ktorá bola podpísaná 4. júna 1920. Podpisom Trianonskej zmluvy Maďarsko jednoznačne uznalo Československú republiku a vyhraničenie územia Maďarska voči Slovensku a Podkarpatskej Rusi.Pri určení priebehu hranice pomerne menej problémov robila západná časť hranice, takzvaný dunajský úsek, vymedzený ústím Moravy a Ipľa do Dunaja.  V tomto území však čs. vláda žiadala vytvorenie predmostia Bratislavy na  protiľahlom pravom brehu Dunaja, resp. jeho zachovanie a rozšírenie. Toto neveľké územie bolo nevyhnutne dôleţité pre ďalší priestorový a hospodársky rast mesta, ale aj pre jeho bezpečnosť. Pod tlakom Maďarska a Rakúska však bol na mierovej konferencii v Paríži r. 1919 Bratislave prisúdený len kataster Petržalky o rozlohe 10,5 km2. Sporné územie Žitného ostrova, kde malo maďarské obyvateľstvo veľké zastúpenie, bolo ponechané Československu. Určenie východného, takzvaného potiského úseku hranice bolo zložitejšie. Výsledná hranica je kompromisom etnického, fyzickogeografického a ekonomického prístupu. Československu išlo hlavne o dopravné prepojenie západnej a východnej časti štátu a o zahrnutie čo najmenej maďarského obyvateľstva. Dôležité dopravné spojenie je umožnené, avšak dosiaľ málo využívané Juhoslovenskou kotlinou. Menšie úpravy hranice robila vyhraničovacia komisia r. 1923 v oblasti Šomošky v Cerovej vrchovine, kde územný spor vyvolali Moravsko-sliezska banka a budapeštianska  Rimavsko-muráňska spoločnosť, ktorých bane sa mali dostať za štátne hranice.                                  Pomerne bezproblémové bolo určenie hranice medzi Rakúskom a Slovenskom. Hranica na rieke Morave patrí k najstarším v Európe, utvorila sa asi v 11. storočí. Pri vzniku Československa bola potvrdená Saint-Germainskou mierovou zmluvou z 10. 9. 1919. Hranica s Českom, resp. Moravou a Sliezskom bola v rámci Československa len administratívna a nebola predmetom rokovania mierovej konferencie. Podobne administratívna bola aj hranica s Podkarpatskou Rusou, ktorá prebiehala od oblúka Tisy severne cez Východoslovenskú nížinu na Popriečny (1 025 m n. m.) vo Vihorlate a Kremenec  (1 221 m n. m.) v Bukovských vrchoch. Problematické bolo určenie hranice s Poľskom, i keď  v hrubom ponímaní  zmienenú hranicu určujú chrbty a hrebene jednotlivých pohorí, pričom hranica medzi Uhorskom a Poľskom patrila k  najstabilnejším v Európe. Na mierovej konferencii v Paríži sa tento problém prerokovával spolu s riešením hranice medzi Československom a Poľskom na Tešínsku, kde úprava hranice bola determinovaná strategickými záujmami československej vlády. Tá upriamila svoj hlavný záujem na Tešínsko, kde boli čiernouhoľné bane a kadiaľ viedla výkonná Košicko-bohumínska železnica, spájajúca západ a východ republiky. Preto československá delegácia, hoci vedela o pročeskoslovenskom zmýšľaní obyvateľov predmetných území Oravy a Spiša, neuplatnila kategorický prístup. Poliaci spolu s nárokmi na Tešínsko predložili aj nároky na časť územia Oravy a Spiša, čo vzbudilo prekvapenie. Mierová konferencia rozhodla, že na spornom území sa má vykonať plebiscit. Plebiscit sa však ani na Orave, ani na Spiši neuskutočnil. Spor rozhodla konferencia veľvyslancov v belgickom meste Spa 28. júla 1920.  Na základe jej rozhodnutia pripadlo Poľsku 12 obcí na Orave s rozlohou územia 374 km2 s asi 16 000 obyvateľmi a 13 obcí na Spiši s rozlohou územia 215 km2 s asi 9 000 obyvateľmi. Na Orave to boli obce: Sŕnie, Podvlk, Harbakúz, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Orávka, Bukovina - Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyţné, Hladovka, Suchá Hora, Vyšná Lipnica, časť Nižnej Lipnice. Rozhraničovacia  komisia navrhla výmenu celej obce Nižná Lipnica za Hladovku a Suchú Horu. Na Spiši sa jednalo o obce: Nová Belá, Frídman, Krempach, Tripš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repisko, Vyšné a Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín, Lapšanka. Poľsko žiadalo ešte ďalšie obce (Javorinu, časť chotára Jurgova a Ždiaru). To im bolo odmietnuté.                                                                                       Nakoľko na predmetných územiach Oravy a Spiša žili prevažne slovenskí obyvatelia,nesúhlasili s daným stavom. Žiadosťami, petíciami, podpisovými akciami i osobnými intervenciami u prezidenta Masaryka sa snažili vrátiť do Československej republiky. K ich požiadavke sa pripojili aj americkí Slováci, ale všetky ich snahy boli márne.

Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 znamenala kapituláciu Československa. Zástupcovia Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a  Talianska bez účasti Československa  na nej podpísali odstúpenie pohraničných území Čiech a Moravy obývaných prevažne nemeckým obyvateľstvom Nemecku. Na novú tiesnivú situáciu zareagovala slovenská politická scéna na schôdzi v Žiline 6. októbra 1938 návrhom autonómie Slovenska s vlastnou vládou. Pražská vláda návrh akceptovala.  Autonómiu dostala aj Podkarpatská Rus,  čím sa Československo stalo federatívnym štátom s názvom Československá republika. Slovensko dostalo oficiálny názov Slovenská krajina. V prvých dňoch postihla mníchovská dohoda Slovensko z hľadiska územia len málo. K Nemecku bola pričlenená Petržalka a Devín, čo však oslabilo strategickú a geopolitickú pozíciu Bratislavy. Nemilým prekvapením pre Slovensko však boli požiadavky Poľska, ktorému muselo Slovensko odstúpiť už v októbri 1938 7 obcí na Kysuciach, Orave a Spiši s celkovou rozlohou územia 221 km2 (Čierne, Skalité, Svrčinovec, Hladovka, Suchá Hora, Javorina, Lesnica). Poľsko vtedy ašpirovalo na postavenie stredoeurópskej mocnosti. Oveľa väčšie straty boli spôsobené mocenskou dohodou - Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938.  Slovenská autonómna vláda bola nútená v zmysle tohto rozhodnutia odstúpiť 10 390 km2, čo predstavovalo 21,8 % rozlohy územia Slovenska s najúrodnejšími pôdami, viacerými mestami, vrátane Košíc. Podľa sčítania ľudu v r. 1930 na tomto území žilo 860 tis. obyvateľov, z toho bolo    59 % maďarskej a 32 % slovenskej národnosti. Napriek viedenskej arbitráži, kde arbitrami bolo Nemecko a Taliansko, Nemci nepodporovali okupáciu celého Slovenska Maďarskom. Obávali sa vytvorenia silného maďarského štátu v strednej Európe, ktorý by sa mohol vymykať nemeckej kontrole. Preto podporovali snahu Slovenska o vytvorenie samostatného štátu. Slovenský snem v tejto situácii odhlasoval odtrhnutie sa od spoločného Československého štátu a 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. Vznik Slovenského štátu znamenal rozpad Československa. To využili Nemci, nakoľko zmluva o garantovaní nezabratej časti Československa už neplatila a v nasledujúce dva dni obsadili územie Moravy a Čiech. 16. marca 1939 na ich oklieštenom území zriadili Protektorát Čechy a Morava. Pri obsadzovaní Moravy nemecká armáda prenikla na Slovensko až po rieku Váh a toto územie okupovala. Slovenská vláda po zložitých rokovaniach napokon formálne západnú hranicu ubránila, ale musela pristať na to, že sa pozdĺž celých moravsko-slovenských hraníc vytvorila na slovenskom území vojenská zóna s nemeckými posádkami.                                             Maďarsko sa neuspokojilo s územiami, ktoré získalo na úkor Slovenska, pretože chcelo obnoviť veľké Uhorsko.  Po rozpade Československa preto obsadilo Podkarpatskú Rus a 23. marca prenikli maďarské vojská na územie Slovenska. Došlo k vojenskému konfliktu, v dôsledku ktorého muselo Slovensko odstúpiť Maďarsku pri východnej hranici ďalšie územie o rozlohe 1055 km2 , na ktorom bolo 107 obcí a žilo tam vyše 40 tis. obyvateľov prevažne slovenskej a rusínskej národnosti. Ako Hitlerov satelit bolo  Slovensko vtiahnuté do agresívnej vojny proti susednému Poľsku. Po porážke Poľska v septembri 1939 boli Slovensku vrátené územia okupované na Kysuciach, Orave a Spiši od roku 1938 i s 25 obcami, ktoré Poľsko získalo pri vzniku Československa. Po skončení II. svetovej vojny sa obnovené Československo dostávalo pod vplyv Stalina       a Sovietskeho zväzu. Výsledkom toho bola aj dohoda medzi Československou republikou a ZSSR zo dňa      29. júna 1945 o pripojení  Podkarpatskej Rusi k Ukrajinskej sovietskej republike. Pri konečnej úprave československo-sovietskej hranice sme v januári 1946 Sovietskemu zväzu ešte odstúpili železničnú kriţovatku Čop a 13 severne ležiacich obcí (Ašvaň, Batva, Galoč, Komárovce, Lekárovce, Malé Rátovce, Malé Slemence, Palaď, Palov, Surty, Šalamúnová, Tégláš, Veľké Rátovce). Lekárovce, ktoré najviac vybiehali na západ, s prevahou slovenského obyvateľstva boli v rámci vyrovnania hranice dodatočne vrátené  Československu. Teritoriálna strata na východe bola do určitej miery vyrovnaná rozšírením pravobrežného predmostia Bratislavy, kde boli v zmysle mierovej  zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947 pripojené obce Čuňovo, Jarovce a Rusovce s rozlohou 66 km2. V nich žilo asi 3 tis. obyvateľov pestrej národnosti (Chorváti, Maďari, Nemci, Slováci). Rozšírenie tzv. bratislavského predmostia malo veľký význam pre rast Bratislavy na pravom brehu Dunaja a neskôr umožnilo alternatívne riešenie výstavby vodného diela Gabčíkovo na slovenskom území.

Uvedené zmeny boli poslednými úpravami hraníc československého štátneho územia, ďalšie zmeny súviseli až s delimitáciou česko-slovenskej hranice po rozpade Československa (1993). Zmeny sa však týkali názvu štátu, resp. jeho štátoprávneho usporiadania. Od konca II. svetovej vojny sa názov štátu síce vrátil k menu ČSR, no štát rokom 1948 demontoval parlamentnú demokraciu a začal budovať  ľudovú demokraciu. V júli 1960 Ústredný výbor KSČ konštatoval, že budovanie socializmu v Československu je ukončené. Tento fakt sa premietol aj do názvu štátu - Československá socialistická republika. Určitým náznakom zrovnoprávnenia Čiech a Slovenska a ich politických orgánov bol ústavný zákon o československej federácii z 27. 10. 1968. Na jeho základe začali pracovať od 1. januára 1969 Česká národná rada, Slovenská národná rada, česká vláda, slovenská vláda, ktoré zastrešovali federálne orgány. Podľa Čaploviča a i. (2000) súčasne s procesom federalizácie prebiehalo obnovovanie tvrdého mocenského monopolu Komunistickej strany, ktorá nebola federalizovaná, ale centralizovaná.Preto už v roku 1970 boli právomoci národných orgánov výrazne zúžené a bola posilnená centrálna, federálna moc. Pokusy o federalizáciu zostali tak iba formálnou snahou. Všetky nevyriešené otázky sa nastolili až po páde komunistickej totality v novembri 1989. Zásadným problémom sa ukázalo postavenie Slovenska, lebo štát zotrval ako formálna federácia a rozdelenie kompetencií medzi federálnu a republikové vlády. Ešte v roku 1990 sa zmenil názov štátu na Česká a Slovenská Federatívna Republika, no kompetenčné spory sa nepodarilo vyriešiť. Po voľbách v roku 1992 sa víťazné politické subjekty - česká Občianska demokratická strana a slovenské HZDS rozhodli rozdeliť štát. Rozhodnutie bolo odsúhlasené národnými i federálnym parlamentom a 1. 1. 1993 vznikli na politickej mape Európy nové subjekty- Slovenská republika a Česká republika.

zdroj: Kolektív, Humánna geografia Slovenskej republiky, 2006 (skriptá)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?